Môj boj so žiarlivosťou

Keď hľadám príčinu svojho problému menom „žiarlivosť“ musím sa vrátiť do svojho detstva. Môj otec bol chorobne žiarlivý, aj napriek faktu, že mu mama nikdy dôvod žiarliť nedala. Vyrastala som teda v prostredí neustáleho upodozrievania, výsluchov a vyhrážok. Dlho potom mi toto správanie pripadalo v poriadku, veď som nikdy iný vzor nedostala. Možno aj preto sa dnes, žiaľ, ja sama s pocitmi žiarlivosti musím pasovať. To, že niečo nie je v poriadku som si uvedomila až vo chvíli, keď som „náhodou“ čítala chat môjho manžela s jeho kamarátom na sociálnej sieti. Zdôveril sa mu, že sa doma často hádame (zdrojom nedorozumení bolo často moje upodozrievanie), ako aj to, že som mu už niekedy doslova protivná. Veľmi ma to zranilo a hnevala som sa naňho. Samozrejme, že som mu to pri prvej možnej príležitosti začala vyčítať očakávajúc, že sa mi snáď ospravedlní alebo v ňom vyvolám pocit viny. Jeho reakcia ma však prekvapila. Povedal mi, že už pri mne nemá nárok ani na kúsok súkromia, pretože mu vyčítam aj to, keď si „podebatí“ s kamarátom. Správam sa vraj ako môj otec, aj navzdory tomu, že mu ja sama jeho chorobnú žiarlivosť vyčítam. Vtedy som si uvedomila, že moje pocity nie sú zdravé, vnútorne vyčerpávajú a zožierajú nie len mňa, ale aj náš vzťah s manželom. K bežným praktikám mňa ako žiarlivca patrilo kontrolovanie. Manželovi som pravidelne potajme „lustrovala“ v mobile. Neustále mi vŕtalo v hlave, čo predo mnou skrýva, pretože si mobil si so sebou brával prakticky všade, dokonca aj do kúpelne. Keď som mu nič nenašla, upodozrievala som ho z toho, že si „esemesky“ alebo telefonáty z opatrnosti maže. Okrem toho sa mi podarilo zistiť jeho heslo, a tak nič nebránilo tomu, aby som mu začala kontrolovať aj e-maily. Rovnako aj správy a zoznam priateľov na sociálnej sieti. Nedajbože aby mu poslala žiadosť o priateľstvo nejaká „ženská“. Okamžite som ju vymazala. Keď som zistila, že mal konto na pokeci, spravila som scénu. Neodpustiteľné bolo tiež, ak ho kamarát čas od času zavolal niekam von. Keď sa oholil a navoňal, začala som ho podpichovať, ktorej kolegyni sa chce páčiť, lebo doma chodí zarastený. Postupne mi začala prekážať aj jeho rodina a priatelia. Neustále som na nich hľadala chyby a dôvody, prečo by sa s nimi nemal toľko stýkať. Môj vzťah k manželovi bol čoraz viac majetnícky a cítila som sa čoraz väčšmi na ňom závislá. Dožadovala som sa neustálych prejavov lásky, a keď som ich nedostala, ako inak, spravila som scénu. Vinu som pritom hádzala na jeho matku, ktorá z neho vychovala „citové poleno.“ Okrem toho som si uvedomila vlastnú stratu sebavedomia. Môj manžel nie je práve typ muža, ktorý rozdáva komplimenty. Takže keď pochválil napríklad žiarivý chrup nejakej herečky v televízií, na druhý deň som si v lekárni kúpila prípravky na bielenie zubov. Začala som pravidelne cvičiť, lebo si robil žarty z mojich nedostatkov. Keď sa nám páčili rozdielne šaty, dala som prednosť tým, ktoré sa páčili jemu. A tak to išlo stále dookola. Keď som vyšla na ulicu, do nákupného domu alebo fitnes centra, často som sa stretla s obdivnými pohľadmi mužov, no ja som radšej sklopila zrak, pretože nie som dosť atraktívna. Je toho veľa o čom by som mohla ako žiarlivec rozprávať, no nie je ľahké „ísť s kožou na trh.“ Som však veľmi vďačná za jednu vec, a to, že som ešte schopná sama si uvedomiť neúnosnosť svojho správania. Snažím sa zbaviť „sotony“ ,čo vo mne prebýva ( pretože ju fakt nemám rada J ) a pracujem na sebe každý deň. Nebudem tvrdiť, že je to ľahké, vôbec nie. Potrebujem pomoc aby som sa svojej žiarlivosti raz a navždy zbavila. Neviem, či to ide, ale pokúšam sa o to. Jediné, čo môžem odporučiť každému, kto sa v mojom príspevku našiel je: „ROBTE S TÝM NIEČO!“ A to skôr než bude neskoro a človeka, ktorého tak milujete neodradíte. Veď kto už by chcel žiť s niekým, pri kom nemôže dýchať? „Keď niekoho miluješ, nezatváraj ho do klietky“...

Maťa
(autorka, návštevníčka nášho webu, dala súhlas so zverejnením svojho príbehu)